Vďaka ich rukám máte nohy v teple

Marie Čížková a Helena Winterová oplietli ponožkami najprv celú rodinu, teraz ich výrobky cestujú po Českej republike v rámci projektu Ponožky od babičky. Tieto dve aktívne seniorky vyjadrili aj svoj názor na negatívne stereotypy o dôchodcoch, ktoré sa podľa knihy Sociální gerontologie ukazujú aj v médiách.

Mariu Čížkovú baví, že si môže farby sama nakombinovať

Autori tejto knihy uvádzajú, že médiá významne prispievajú k negatívnej stereotypizácii seniorov, pretože ich ukazujú ako pasívnych a zraniteľných. Monika Kullašová vo svojej diplomovej práci o mediálnej reprezentácii seniorov analyzovala 344 článkov a zistila, že najčastejšie sú články o senioroch ladené negatívne. O Pražáčkach Čížkovej a Winterovej určite ani jeden z vyššie spomínaných negatívnych stereotypov neplatí. Obidve ostali aktívne aj po nástupe do dôchodku, podieľajú sa na pletacom projekte Elpidy, centra pre seniorov. Aj vďaka ich rukám sú v teple nohy všetkých, ktorý ich a centrum podporili kúpou ručne pletených ponožiek. Dokopy je v projekte zapojených až vyše dvesto pletárok. Darované staré svetre sa vďaka nim znovuzrodia ako originálne ponožky.

Len tak sa prejsť

Marie Čížková popisuje, že záujem o ručné práce podedila po predchádzajúcich generáciách: “Mamka ma naučila, ako upliesť šál i ponožky. Mali sme pletací stroj veľmi skoro doma. Ručné pletenie ma nebavilo, pretože na stroji to proste šlo oveľa rýchlejšie. Vtedy mi neprekážal ani ten rámus, ktorý stroj pri pletení vydáva. K ručnému pleteniu som sa vrátila až vďaka Elpide. Vyhovuje mi, že niečo upletiem, ale nemusím hľadať odbyt. Mám radosť, že výrobok neskončí len tak založený v šuflíku.”

Podľa obidvoch žien neboli kedysi pletené svetre narozdiel od dnešku vôbec módne. Winterová preto svoju pozornosť obrátila inam: “Preto som vtedy začala pliesť ponožky pre všetkých doma. Kedysi mi zvykla vyrábať ponožky moja teta, tie som nosila veľmi rada. Okopírovala som ich a oplietla s nimi všetkých doma. To robím stále.”

O Ponožkách od babičky sa obidve pletárky dozvedeli až po odchode do dôchodku. Marie Čížková sa k Elpide dostala skrz úplne inú činnosť: “Pôvodne som tam chodila na počítačové kurzy. Po nástupe do predčasného dôchodku som netušila, čo budem robiť, ale chcela som, aby to bolo niečo užitočné. Takže keď som v roku 2015 našla túto činnosť v Elpide, kde sa ponožky predávajú na rôznych workshopoch a vianočných trhoch, zdalo sa mi to zmysluplné.” Popisuje, že si pletenie ponožiek musela znovu osviežiť a zaimprovizovať: “Najprv mi ako predloha poslúžila kúpená ponožka. Lenže sa ukázalo, že to je zle, pretože tieto moje ponožky neboli upletené do pravého uhla. Povedali mi, aby som sa naučila robiť bumerangovú pätu, to som zvládla pomocou počítača. Vyrobiť jeden pár ponožiek trvá tak osem až desať hodín, záleží na veľkosti, na tom, či robím prúžky a podobne. Mám záväzok upliesť tak desať ponožiek mesačne, ale to záleží…”

Helena Winterová sa o projekte pre Elpidu dozvedela vďaka tomu, že prácu si so sebou nosí aj na prechádzky: “Aby som mala materiál na ponožky pre rodinu, kupovala som v sekáčoch tie ich odpadkové svetre za nízku cenu a potom som ich párala.Veľa chodím a páram hlavne pri tom. No a keď som si bola v knihovni požičať knihu, aby som pri pletení mala čo čítať, tak som samozrejme ako vždy párala. Jedna zo zamestnankýň sa opýtala, čo robím, práve od nej som sa dozvedela, že existujú Ponožky od babičky.”

Mladí majú projekt

Obidve ženy sú súčasťou spolku Letem, světem, pletem. “Je to uzavretá skupina ľudí, ktorí radi pletú. Stretávame sa tak dvakrát za mesiac a každý tu pracuje, na čom sám chce. Väčšina ľudí je tu veľmi mladých, bola som prekvapená, koľko mladých ľudí pletie. My sme kedysi plietli preto, že sme potrebovali tie výrobky. Oni dnes pletú, pretože ich to baví. Pre nás bol rozhodujúci cieľ, pre nich cesta, vyslovene si to užívajú,” vysvetľuje Winterová. Podobne to vidí aj Čížková: “Skutočne veľa mladých v dnešnej dobe pletie. Dôchodcovia sme tu len traja. Ale mladí tomu hovoria, že “majú projekty”.”

Sme babičky?

Z vyššie uvedených výskumov vyplýva, že ešte pred pár rokmi nebola mediálna reprezentácia starších ľudí práve lichotivá. Vnímajú v tejto dobe samotné seniorky v médiách stereotyp pasívneho, domasediaceho dôchodcu? Helena Winterová je presvedčená, že sa situácia mení: “Ja si myslím, že dnes už nie sú dôchodcovia zobrazovaní tak negatívne. Napríklad som čítala článok o tom, že seniori to dnes s aktivitami niekedy až preháňajú. Trendom v súčasnosti vraj je, že sa dôchodcovia snažia dokazovať, že toho stíhajú veľmi veľa. Lenže kto to v staršom veku preháňa, zdravotne na to doplatí.” Vysvetľuje tiež, že sa premieňa samotný model toho, čo to znamená byť starším človekom: “Z mojej mladosti si pamätám susedku na chalupe, to bola ozajstná babička zavinutá v šatke, zvykla sedieť vonku na lavičke a veľa už toho neurobila. Je ale fakt, že v tej dobe museli byť starší ľudia viac unavení, predstavte si len to pranie. My dnes máme pračku, vysávač a ďalšie veci. To je veľmi poznať, nie sme dnes takí “udraní”. Nemám pocit, že by sme  my mohli byť nazývané babičkami. Ani vzhľadovo a ani správaním.”

Podľa Marie Čížkovej je v dôchodkovom veku kľúčová schopnosť samostatne si vytvoriť program a naplánovať si deň: “Človek musí poznať mieru. Lenže existuje aj opačný extrém, ľudia, ktorí sa nedokážu sami pre niečo rozhodnúť, dvihnúť sa a niekam ísť. Všetko je to o tom, kto si začne vytvárať aktivity. Veľa ľudí to má postavené tak, že nepôjdu sami do divadla. Ani do kina. Lenže človek sa musí rozhýbať sám. Nie čakať na impulz druhého.”

 

Text vznikl v rámci předmětu Tvůrčí dilny – tisk II pod vedením Mgr. BcA. Judity Matyášové.

 

Foto: Zuzana Straková

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *