RECENZE: Sen čarovnej noci

„Kde sny končia a koľko si z nich pamätáme?“ ‒ to sú slová, ktoré si diváci môžu prečítať o predstavení Sen čarovnej noci. Moderné poňatie príbehu milostnej zápletky medzi Hermiou, Helenou, Demetriom a Lysandrom, písané z pera Shakespeara, pod vedením Daniela Špinara, nabralo na modernej obrátke až príliš a od klasického prevedenia to malo ďaleko. Románik laténskych postáv sa mení na teenegerskú perverznú šarafátku s priam primitívnym humorom.

Scéna na pódiu má pripomínať les, čo sa za pomoci bieleho plátna, na ktorom sa premietali stromy, a sivého balóna, ktorý stvárňoval mesiac, spolu s molitanovou drťou ako lístie, podarilo bravúrne. Pomerne modernou rekvizitou bola trampolína umiestnená v rohu javiska. Na prvý pohľad táto nepochopiteľná rekvizita, v spojení s kaskadérskymi kúskami, vyzerala obstojne.

Dej hry sa skladá akoby z dvoch dejových línií, ktoré sú vzájomne poprepletané a zvýraznené hudbou, ktorá tak trošku prezrádza, čo sa bude diať. Prvou líniou sú postavy Hermie, Demetriusa, Lysandra a Heleny. Hermia, v podaní Pavly Beretovej, si má vziať Demetriusa (Jiří Suchý), ale miluje Lysandra, ktorého stvárnil Patrik Děrgel. Herci sa svojich rolí zmocnili vynikajúco a uveriteľne stvárnili zápletku milostného trojuholníka. Bravúrny výkon podala Lucie Polišenská, postavou Heleny, ktorá je nešťastne zamilovaná do Demetriusa. Herečka vynikajúco zahrala zúfalo zamilovanú ženu s pocitmi, ktoré nešťastne zamilované ženy dôverne poznajú.  Skupina týchto mladých ľudí sa vydáva do lesa. Nie je to však obyčajný rozprávkový les, ale skôr miesto, do ktorého by ste nikdy nechceli vstúpiť a nie to tam zaspať, pretože najhoršie veci sa v ňom dejú práve, keď spíte.  Monológy a dialógy postáv zo spacákov či trampolíny o vzájomnej príťažlivosti či nepríťažlivosti sú prednesené prostredníctvom rýmov. Nie však rýmov, ktoré by niesli hĺbku, ale skôr ako doplňovačka, kde si pri jednoduchosti veršov dokáže človek domyslieť, aké slovo bude nasledovať.

V druhej línii, v čarovnom lese, do ktorého sa vybrali postavy Hermie, Heleny, Demetriusa a Lysandra, je najvýraznejšou postavou škriatok Puk, ktorý má úlohu zabávača, všade prítomného sliediča a perverzného zákeraka, ktorý sa bojí len svojho pána Oberona. Michal Kern podal excelentný výkon stvárnením škriatka Puka. Postava Oberona, v podaní Pavla Baťku, je tvorcom dramatickej zápletky. Pomocou svojej paličky dokáže počas spánku prinútiť ľudí, ale aj čarovné bytosti, k zamilovaniu sa do prvej osoby, ktorú po zobudení uvidia. Práve pod jeho moc sa dostane nielen víla Titania, v podaní Pavlíny Štorkovej, ktorá pútala pozornosť najmä svojím priliehavým kostýmom a dlhými dredami, ale aj Demetirius a Lysandr. Toto ich očarovanie vytvára komplikované situácie, kde chce jeden toho  druhého, no ten druhý tretieho. Na scéne nechýbajú milostné scény či perverzné vtipy. Je teda otázne, či zápletka poukazuje na prelietavé vzťahy dnešnej doby alebo ide o akési možné shakespearovské ponímanie vzťahov, a teda či máme predstavenie vnímať len humorne alebo ísť hlbšie pod povrch.

Na samý záver predstavenia postava Heleny divákovi prezrádza, že ak sa im predstavenie nepozdávalo,  môžu si povedať, že to bol len sen, ktorý sa im sníval.  A teda by možno niektorí na úvodnú otázku recenzie: „Kde sny končia a koľko si z nich pamätáme?“ odpovedali, že by si radšej nepamätali vôbec nič.

Text vznikl v rámci předmětu Divadelní kritika pod vedením Nikoly Homolové Richtrové.

Foto: Petr Neubert