Novinár Šnídl: Úloha online novinárov je nezastupiteľná, najmä kvôli vzrastajúcemu fenoménu fake news

Podľa reportéra slovenského Denníka N Vladimíra Šnídla si veľa ľudí tvorí názor len z príspevkov na facebooku, čo je nebezpečné. Pomôcť sa dá najmä pasívnym čitateľom, a to diskusiou či komentovaním príspevkov na sociálnych sieťach.

V rozhovore sa dočítate aj to:

• či sa podarilo Slovákov naučiť platiť za online obsah,
• kto zamyká články a či uzamykanie ovplyvňuje kvalitu textov,
• akú čítanosť mal Denník N počas facebookového výpadku,
• do akých skupín sa dajú zaradiť zdieľači hoaxov.

Viac ako 14 rokov sa venujete novinárčine. Pôsobili ste v Česku, aj na Slovensku. Aký rozdiel vnímate medzi slovenskými online médiami a médiami v zahraničí?

Porovnávať môžem najmä české a slovenské médiá. Tie zahraničné až tak nepoznám. Myslím si, že na Slovensku je väčšia tradícia k plateniu za obsah na internete. Takzvaný „paywall“ u nás začal niekedy v roku 2011, keď vznikol projekt Piano. České médiá začali platený obsah využívať neskôr. Ukázalo sa, že je to možnosť, ako môžu médiá prežiť.

Prvotný cieľ projektu Piano bolo, aby prinútil, respektíve naučil Slovákov platiť za niečo na internete. Myslíte, že sa to podarilo?

V rámci strednej Európy sa to podarilo. Napríklad slovenský Denník N má okolo 65-tisíc predplatiteľov. Český Deník N má cez 20-tisíc, no na dvojnásobne väčšom trhu. Neviem, či niekto v Česku má viac internetových abonentov.

Vieme však, že Deník N vznikol oveľa neskôr. Začali tvoriť na jeseň v roku 2018.

Áno, ale porovnať môžeme aj s inými krajinami. V Maďarsku tiež nie je úspešnejšie médium, ktoré by fungovalo na online predplatnom a v Poľsku asi tiež nie.

Nevieme však, aký je na Slovensku strop. Nevieme, koľko ďalších ľudí je ochotných si predplácať online obsah. Možno sme strop už dosiahli a možno je ešte väčší. Úspechom však je, že sme našli životaschopný model fungovania.

Sme prioritne online denník, od vzniku sa nám ľudské kapacity zdvojnásobili. Prežívame a expandujeme z predplatného na webe.

Čo by slovenský Denník N mohlo ohroziť?

Môžu nastať nejaké ekonomické turbulencie. Alebo sa môže dostať k moci niekto, kto zastaví všetky médiá. S predplatným máme však životaschopný biznisový model.

Je tu ale aj možnosť fungovania, založená na všeobecnej podpore čitateľov, ktorí nemusia prispievať pravidelne. Je lepšie obsah uzamknúť alebo fungovať na báze podporovateľov?

Denník N alebo denník SME si vybrali uzamknutie obsahu. Portál Aktuality.sk alebo Postoj.sk idú tou druhou cestou. Nabádajú ľudí, aby im posielali ľubovoľný príspevok.

Otázkou je, či na mediálnom trhu je ešte dostatok priestoru a voľných kapacít. Portál pre mladých Refresher.sk sa teraz nedávno rozhodol ísť cestou uzamknutia obsahu. Zatiaľ im to funguje. Biznis však nemajú založený len na paywalle, príjmy majú aj z platených partnerstiev. Ťažko povedať, ktorý model je najlepší. Filozofia je však veľmi jednoduchá. Vždy musia médiá písať také zaujímavé články, aby si to chcel človek dočítať dokonca.

Ak je médium uzamknuté a prístupné len pre predplatiteľov, odráža sa to aj na kvalite textov? Nepotrebujú novinári začiatok článku trochu zbulvárniť?

Nehľadí sa na to. Článok sa začína písať normálne, ak je to reportáž, tak príbehom, ak je to správa tak základným posolstvom, prípadne nejakým kontextom a súvislosťami.

Kde sa článok zamkne?

Je rozdiel, či sa článok zamkne hneď po prvej vete alebo až po štyroch odstavcoch. Čaruje sa s tým. Kvalitu textov to však neznižuje. Novinár je skôr tlačený k tomu, aby zasadil do článku nejakú pridanú hodnotu, ak sa k textu niekto dostane. Nejakú hodnotu ten článok musí mať, aby predplatiteľ nebol sklamaný.

Články zamykajú v určitých častiach textu sami novinári?

Buď priamo autori článkov alebo to zamyká editor.

Spomenuli ste Refresher, registrujeme aj ďalšie portály pre mladý ako Startitup.sk či Interez.sk, podobný portál založili aj slovenské Hospodárske noviny s názvom Brainne. Majú tieto servery priestor na mediálnom trhu? Majú budúcnosť?

Refresher ukazuje, a to jednoznačne, že áno. Dokázali urobiť médium pre mladých, sú dokonca najsledovanejšie médium na instagrame. Minimálne na Slovensku. Je to príklad toho, ako ľudia konzumujú informácie primárne zo sociálnych sietí.

Máte štatistiky, koľko ľudí prichádza na váš web prostredníctvom facebooku alebo instagramu?

Kolega Filip Struhárik robí týždenne rubriku MédiaBrífing. Teraz sa tejto téme venoval, aj v súvislosti s výpadkami facebooku. Sumarizoval, koľko čitateľov ubudlo počas výpadku sociálnych sietí. Ukázalo sa, že čísla nešli prudko nadol. Na našom webe bola počas výpadku polovica ľudí. Iné médiá to majú horšie. My máme vernejších čitateľov, čo chodia na naše stránky priamo cez homepage.

Môžeme povedať, že facebook je významným zdrojom prezentácie novinárskej práce?

Facebook je významný zdroj, pre niektoré média viac, pre niektoré menej. Nie sme, našťastie, úplne od facebooku závislí, ale určite, ak by nám tam zrušili kanál, pocítili by sme to.

Vysvetľujete si to tými skalnými čitateľmi?

Áno, presne. Tí ľudia nie sú len náhodní. Sú naučení možno práve tým, že si platia predplatné. Iní ľudia si len scrollujú sociálne siete, na ktorých ich niečo zaujme a jednoducho si to prečítajú.

Vnímate rozdiel medzi konzumentom online média a človekom, ktorý si ráno kúpi výtlačok novín a listuje si v ňom?

Myslím, že print kupujú skôr starší čitatelia. Rozdiel vidím v tom, ako dané médiu konzumujú. Pravdepodobne si oveľa viac článkov prečíta ten, ktorý si kúpi papierové noviny. Minimálne sa do nich začíta. Čitateľom na internete môže článok rýchlo omrzieť. Ak ho text nezaujme, po druhom odstavci prejde na iný článok. Čiže ak niekto drží v rukách noviny, myslím, že dá článku väčšiu šancu.

V online prostredí veľmi často nachádzame aj dezinformačné články a príspevky plné hoaxov. Ako má proti tomu novinár bojovať?

Novinár je v čase fake news veľmi dôležitý. Vie totiž dezorientovaného konzumenta správne naviesť. Ak tému rozoberá v článku seriózny novinár, vieme, že v ňom rozlišoval medzi overenými a neoverenými informáciami. Konzument potrebuje novinára, aby sa vedel na dáta spoľahnúť. Úloha novinárov je nezastupiteľná.

Chybu môže urobiť ale aj tlačová agentúra alebo nejaký oficiálny zdroj.

Polemizoval by som. Myslím, že sa to nestáva tak často. Ak by sa to aj prihodilo, dobré médium na to čitateľov neskôr upozorní.

Človek, ktorý sa na internete a sociálnych sieťach dobre neorientuje, nevidí rozdiel medzi správou seriózneho média a košpiračnej stránky. Ako by mal na príspevky nahliadať?

Musí byť nastavený na to, že skôr či neskôr narazí na nejaké klamstvo. Keď ide na facebook, musí počítať s tým, že nemôže veriť všetkému, pretože sociálne siete sú priestory, kde sa šíria aj klamstvá. Čitateľ musí byť ostražitý.

Najjednoduchšou vecou je zorientovať sa, odkiaľ správa pochádza. Treba si všímať zdroje. Platiť musí zásada, ak zdroj nepoznáš, tak nezdieľaj.

Ľudia, čo veria konšpiráciám neberú seriózne média vážne, tvrdia, že sú to hoaxeri.

Rozlišujem dve skupiny ľudí, ktoré šíria hoaxy. Do prvej skupiny patria presvedčení, ktorí si zobrali do hlavy, že seriózne média klamú a práve oni sú tí, ktorí pochopili, ako funguje svet. Prišli na to svojim „zdravým rozumom“. Ak vidia napríklad Denník N, povedia, že to je americké médium a je vybavené…

Nemyslím si, že s takým človekom by bola rozumná reč. Totiž, on v tom prekrúcaní našiel aj zmysel sebarealizácie. Myslí si, že on nie je tá „ovca mainstreamu“.

Potom je tu však dôležitá skupina ľudí, ktorí tiež šíria hoaxy, ale sú z toho zmätení. Je to takzvaná skupina „v strede“. Oni sú nepripravení na sociálne siete. Vidia tam niečo, okamžite to zdieľajú, ale nerobia to vedome s tým, že šíria klamstvá, alebo by si mysleli, že všetko je sprisahanie. Nemajú len mediálnu gramotnosť. Ak by sme mali bojovať, tak o týchto ľudí. Väčšinou je s nimi ešte rozumná reč, má zmysel s nimi diskutovať.

Všimol som si, že komentujete príspevky online médií na facebooku. Snažíte sa informácie z článkov vysvetľovať v komentároch. Oplatí sa to?

Nemám na to spätnú väzbu, ale je to jedna vec z toho mála, čo robiť môžem. Viem, že na facebooku veľmi veľa ľudí len scrolluje obrazovku. Článok si neprečítajú, vidia len titulok, idú do diskusie a čítajú komentáre. Čiže pre niektorých čitateľov sú dôležitými zdrojmi informácií práve komentáre pod príspevkom.

Ak je tam článok o tom, že lekári prosia ľudí, aby sa dali zaočkovať, lebo už zdravotníci nevládzu, tak v tých diskusiách bude väčšina nadávať na lekárov a budú tam písať, že nie sú „ovce“ a očkovanie nefunguje. Takže viem, že je dobré tam pridať aj niečo normálne. Vplýva to potom na pasívneho čitateľa, ktorý tam uvidí aj niečo iné ako kolektívne utvrdzovanie sa v tom, že vakcíny nefungujú. Preto to robím.

Aké najčastejšie témy sa objavujú v konšpiračných skupinách?

Tajomstvo dezinformácií je, že vždy treba ísť proti „mainstreamu“. To je základ a je jedno, aká to je téma. Napríklad ak Rusko niečo urobí vo vzťahu k Ukrajine, úspešný na facebooku bude ten, ktorý bude tvrdiť, že za to celé môže Západ. Alebo ak médiá budú hovoriť, že covid je hrozba, a je dobré nosiť rúška aspoň niekde v interiéri, tak úspešný na facebooku bude ten, kto bude tvrdiť, že rúška nefungujú. Nebodaj povedia, že sa s „náhubkom“ zadusíme. Alebo média budú dávať priestor vedcom, ktorí liečia covidových pacientov a úspešný na facebooku bude ten, kto bude tvrdiť, že očkovanie je hrozba a aby ľudia brali ivermektín. Stačí ísť proti serióznym médiám. Ľudia sú nastavení tak, že stačí k hocijakému tvrdeniu napísať, že „toto ti médiá nepovedia“, a vždy sa to bude zdieľať.

Na Slovensku má polícia facebookovú stránku Hoaxy a podvody, ktorá sa vyvracaniu závažných hoaxov pravidelne venuje. Je dobré na hoaxy upozorňovať?

Veľká časť národa si vytvára názory na facebooku. Buď to tam všetko prenecháme tým, ktorí sú v klamaní zruční a nemajú zábrany, alebo budeme na facebooku prítomní aj my, a poskytneme tam ľuďom aj niečo iné, ako tam šíria dezinformátori. Z môjho pohľadu je dôležité byť prítomný v tomto priestore, v tej aréne, kde si ľudia vytvárajú názory. Ak by tam nebola polícia, dezinformátori by nemali mantinely.

Mal by novinár strácať čas vysvetľovaním a vyvracaním hoaxov vo svojich textoch?

Netreba vyvracať každý hoax, skôr sa novinár musí snažiť popísať daný fenomén. Napríklad aké sú dopady hoaxov, alebo ako na ne štát reaguje. Novinári to majú pokrývať spravodajsky.

Tento týždeň som popisoval komunitu ľudí z Lidla v Piešťanoch. Sú to ľudia, ktorí podľahli konšpiračným teóriam. Je na nich vidieť, že žijú úplne v paralelnom svete. Úlohou médií je upozorňovať na neduhy v spoločnosti.

Aký by mal byť novinár pracujúci v online médiu?

(smiech) Hlavne musí byť zmierený, že toto povolanie sa nerobí pre peniaze. V iných profesiách by mal viac za toľko času a energie. Novinár robí svoju prácu preto, lebo vidí, že to má nejaký spoločenský presah. Nerobí to kvôli tomu, aby chodil do práce a len spĺňal úlohy. Robí to najmä pre spoločnosť. Písať o tom, čo ľudí zaujíma a čo by im mohlo pomáhať.

Musí byť novinár flexibilný?

Určite, ale musí si nájsť čas aj na offline život. Inak by sa z toho zbláznil.

Kto je Vladimír Šnídl?

Vyštudoval politológiu na Univerzite Karlovej v Prahe, kde žil jedenásť rokov. Od roku 2007 pracoval v českých Hospodárskych novinách a týždenníku Ekonom. V septembri 2014 prestúpil do slovenského denníka SME. Medzičasom do denníka vstúpila finančná skupina Penta, vďaka čomu spoločne s ďalšími kolegami odišli zo SME a založili Denník N. Vladimír Šnídl sa špecializuje na témy ako sú vojenské nákupy, doprava a šírenie dezinformácií. Popisuje aj fenomén hoaxov a konšpiračných teórii na slovenskom a českom internete.

Rozhovor vznikl v rámci semináře Online žurnalistika pod vedením Mgr. Ondřeje Trunečky.

Foto: Pixabay.com